Túto mienku nám okrem politikov podsúvajú aj média, politológovia a ľudia sú nakoniec presvedčení o tom, že voľbou politickej strany dokážu zároveň rozhodovať o tom, s kým bude volená strana vládnuť. Ale to je omyl.
Prekvapenie a (s)klamanie
Povolebné výsledky určite prekvapili mnohých, aj mňa. Ale už z toho bolo zrejmé, že čokoľvek sa po voľbách udeje, začínať to bude musieť na kompromisoch. A nie malých. Možno som chvíľu veril aj v pravicovú zostavu, pretože „čistej ľavice“ mám už dosť. Zrazu, prišlo sklamanie. Sklamanie, nie len preto, že nestojí pravica, ale strany, ktoré hovorili NIE so SMEROM zrazu akoby otočili a hľadajú spoločné riešenia na zostavenie ľavo-pravej vlády. Ale moment, niekde sa stala chyba.
Niektoré strany klamali, lebo hovorili, že nepôjdu so SMEROM. Aj politológovia to vo všetkých televíznych a rozhlasových staniciach potvrdzujú. Titulné strany denníkov zapĺňajú nadpisy v zmysle, že voliči sa hnevajú a členov strán označujú za tých, čo ich zradili. Ani strany, ktoré so SMEROM do vlády idú, to nemajú jednoduché. Čelia ostrej kritike časti obyvateľstva a musia sa neustále obhajovať napr. tým, že nebola iná možnosť, že chcú presadzovať svoj program, že sú zodpovedné atď. ...
Zdá sa teda, že vinníci sú jasní, zradili. Zradili voličov, „otočili“ svoje predvolebné sľuby. Ale je tomu naozaj tak?
V čom sa mýlime?
Skúsme si teraz položiť otázky opačne. Je na mieste, aby vôbec politici pred voľbami hovorili s kým pôjdu a s kým nepôjdu do vlády? Nemalo by to v demokratických voľbách byť o zodpovednosti toho, koho svojim hlasom poveria voliči na vedenie štátu? Mali by vôbec ľudia od politikov žiadať, aby im toto pred voľbami deklarovali. Mali by média neustále klásť otázky : „s kým po voľbách ÁNO a s kým NIE“? Presne toto je mylná predstava, ktorá tu, zdá sa, panuje od pádu socializmu. Už vtedy ľudia od novovznikajúcich strán očakávali akési „potvrdenie“, že budú opakom komunistov. Neskôr všetci žiadali čokoľvek, len už nie Mečiara. Teraz to bol Fico. Otázka znela jasne : „Pôjdete do vlády s Ficom?“ Bola na mieste takáto otázka?
Viete si predstaviť, že by v USA zrazu napr. republikáni pred voľbami začali hlásať, že nepôjdu do vlády s demokratmi ? Alebo v Anglicku by konzervatívci pred voľbami začali deklarovať, že nepôjdu do vlády s liberálmi? Čo by sa stalo? Možno by to začalo byť populárne. Populárne pre niektorých ľudí a hlavne populárne pre automaticky s tým novovznikajúce strany, ktoré by svojou alternatívou proti neželanej strane začali získavať percenta. Prečo to takto nerobia? Načo? Voliča v USA alebo v GB nezaujíma kto s kým pôjde do vlády. Vedia, že sa tam dostanú tí, komu dajú svoj hlas, že každý ich hlas sa počíta. Volia na základe zistení si programu a priorít danej strany, nie na základe toho, koho daná strana chce, prípadne nechce mať spoločne vo vláde. A to je podstatné!
Žiaľ u nás to funguje opačne. Voličov zjavne viac zaujíma kto sa s kým po voľbách bude “kamarátiť“ ,menej to, kto má aký program, ktorý sa dá reálne aj uplatňovať v prospech štátu a jeho obyvateľov. Alebo inak povedané, stačí si tri mesiace pred voľbami založiť stranu a raziť heslo „proti niekomu“ kto už nie je tak populárny a je šanca dostať aj do parlamentu SR. Nie je to až príliš zjednodušené myslenie? Trošku plytké, či? Prinajmenšom krátkodobé.
Dôsledky
Tým, že pred voľbami strany začínajú vylučovať spoluprácu s inými, respektíve už vopred nastoľujú rôzne kombinácie či variácie, vzniká priestor pre ďalšie množstvo strán, čím sa vytvára deštrukcia celej politickej scény a nestabilita štátu a taktiež priestor pre extrémizmus.
Rozhodnutie voličov dať vo voľbách hlas určitej strane by mali určovať jej programové priority a nie to, proti komu tato strana vystupuje ako „alternatíva“ . Okrem programu by sa strana mala reprezentovať aj správaním sa svojich členov, ktorí by mali ísť príkladom celej spoločnosti. To je ďalší faktor a vlastne následok toho, prečo ľudia niekedy volia tzv. „menšie zlo“. Charakter našich politikov má ešte veľmi ďaleko od politikov vyspelých krajín, kde sa pri malom porušení zákona, sami vzdávajú mandátu alebo funkcie verejného činiteľa...u nás ich k tomu nedonútia ani megakauzy. Práve naopak, čím väčšia kauza, tím väčší billboard v ďalších voľbách s ešte väčším úsmevom a ešte väčším „čestným“ sľubom. A čo má robiť volič? Možno zo zúfalstva sa pýta, či nová strana bude spolupracovať s tými, o ktorých charaktere sa už viac krát presvedčil.
Prirodzená vždy bola aj bude rovnováha
Pomerom hlasov vo voľbách by mal byť určený aj pomer poslaneckých kresiel jednotlivých strán, tak predsa slobodne rozhodli ľudia – voliči. O tom, že všade v prírode je nevyhnutná rovnováha, vie iste každý. Rovnováha musí byť aj v politike. Čistá ľavicová alebo pravicová vláda nikdy nebude vytvárať rovnováhu a dobré prostredie. Preto, hoc sa nám to ešte možno javí nezvyčajné alebo dokonca neprijateľné, zloženie ľavo-pravej vlády je najlepším a vyváženým riešením pre všetkých obyvateľov každej krajiny.
Post scriptum
PS : Možno SaS lebo OĽANO mali väčšie poverenie od voličov podieľať sa na vládne našej krajiny. Ich percentá o tom niečo hovoria. Omietli, lebo sa držali zásady „nie so SMEROM“, veď to sľúbili voličom. A čo keď v ďalších voľbách o 4 roky sa budú percentá pohybovať podobne? Ak opäť odmietnu vládu so smerom, ich volič začne byť pomaly unavený a zúfalý. Volí, volí , ale výsledky mu to neprináša.
Preto sa milí politici o 4 roky snažte predovšetkým sústrediť na svoje programové priority v prospech krajiny , poukážte na svoje kvality, na plnenia jednotlivých cieľov a buďte príkladom ostatným a prosím, nepredbiehajte výsledky volieb, kto bude s kým vládnuť.
A my sa snažme sledovať programy jednotlivých strán, pozorne vnímajme ich výsledky zapracované v praxi ako aj ich politickú kultúru a nepýtajme sa ich pred voľbami kto s kým ÁNO a s kým NIE.